O súbore
Požoň sentimentál je malomestský komorný orchester: flauta, husle, akordeón a klavír. Vznikol v roku 1994 v Bratislave z členov súboru pre súčasnú hudbu VENI ensemble a odvtedy hrá – v divadle, v kaviarni, na festivaloch novej hudby aj na ulici – hudbu, ktorá berie vážne humor a s humorom vážnosť.
Ako sa to stalo
Názov „Požoň sentimentál“ bol pôvodne titulom koncertu členov VENI ensemble 15. januára 1994 v Dome kultúry Dúbravka na Music Solariu, festivale novej a experimentálnej hudby, ktorý organizoval Michal Murín – v jednej polovici sa improvizovalo podľa Cagea a Feldmana (z tej polovice neskôr vznikli VAPORI del CUORE), v druhej sa hrali „humorné skladby parodujúce klišé strednej Európy“. Slovo Požoň vytiahol Peter Zagar z jedného zo zabudnutých prepisov mena mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok. Daniel Matej a Peter Zagar chceli „vyvolať niečo, čo nikdy celkom neexistovalo“.
O rok neskôr požiadal Ľubo Burgr Petra Zagara o hudbu k poézii Jeana Cocteaua v Divadle Stoka. Zahrali Brechta – najprv na sólový akordeón, potom husle, flauta a klavír. Tak vzniklo kvarteto. Zagar k menu pridal prívlastok Malomestský komorný orchester – malomestský ako malé mesto, ale aj ako malomeštiacky. Interpreti sa striedali (pri akordeóne Peter Celec, Robo Jurčo), zostava sa ustálila koncom roku 1995: Ľubomír Burgr, Boris Lenko, Marek Piaček, Peter Zagar.
Marek Piaček a Ľubo Burgr začali hľadať partitúry z prelomu storočí: Burgr našiel v prešovskom divadle Hopak v lydickom móde, Piaček v jubilejnom čísle Pressburger Zeitung z roku 1913 Trio z Pochodu uhorských magnátov vojenského kapelníka Josefa Striczla a v Burlasovej Slovenskej hudobnej moderne Dezidera Lauka. Jednou z inšpirácií bol londýnsky Penguin Cafe Orchestra Simona Jeffesa.
Volanie po partitúrach
Na jar 1996 (a znovu 1998) súbor rozoslal skladateľom doma i v okolitých krajinách Volanie po partitúrach: napíšte nám skladbu do piatich minút, spätú s miestom, kde žijete – regionálnu, nie národnú, stredoeurópsku. Odpovedalo okolo dvadsať skladateľov od Ilju Zeljenku, Vladimíra Bokesa, Ľudovíta Rajtera, Juraja Hatríka, Ladislava Kupkoviča a Pavla Šimaia po Petra Machajdíka, Martina Burlasa, Iris Szeghy, Jána Boleslava Kladiva, Martina Smolku, Petra Grahama, Hilaryho Jefferyho či Christophera Foxa. Tak vznikol repertoár, aký nemá nijaký iný súbor: nová hudba pre kaviareň a festivaly súčasnej hudby.
Stoka, Prašná bašta, festivaly
Domovom Požoňu bolo od začiatku Divadlo Stoka Blaha Uhlára – tam sa hrali Tančiarne, Prepad, Symfonické metamorfózy, opera Posledný let aj cyklus abonentných koncertov Lapšanský v Stoke s Marianom Lapšanským, Jiřím Bártom, Magdalénou Hajóssyovou, Eugenom Indjićom a Petrom Mikulášom. Druhým domovom sa stala kaviareň a reštaurácia Prašná bašta na Zámočníckej ulici, kde súbor od roku 1997 vyše dvadsať rokov hrával svoje Soirées musicales pri víne a rozhovoroch hostí. Tretím domovom sú festivaly novej hudby: Večery novej hudby, Nová slovenská hudba, Melos-Étos, Expozice nové hudby v Brne, Wien Modern, Konvergencie.
V rokoch 2000–2005 súbor s Egonom Bondym predvádzal cyklus Urban Songs v Bratislave, Prahe, Brne, Olomouci, Uherskom Hradišti, Trenčíne, Budapešti a vo Viedni. Hral v Gdaňsku, Kittsee, Berlíne, Štrasburgu, Londýne, Jihlave, v Prahe a v roku 1999 sa na jeden večer rozrástol na tridsaťčlenný Malomestský symfonický orchester.
Vydal štyri albumy: Venované Hansimu (1998), Urban Songs (2001), Prašná Bašta Social Club (2008) a Minimal (2010). Konvergencie ho v roku 2026 nazvali legendárnym. My hovoríme, že sme kultový orchester. Pýtajte sa.
Požoň v kocke
Niet azda na svete miesta zvláštnejšieho ako Bratislava. Na malej ploche sa tu miešajú rôzne kultúry, jazyky, história s módou, spiritualita s ľudovosťou. Nesie rysy provinčného malomesta i svetového veľkomesta. Súbor Požoň sentimentál (Požoň – Pozsony, pôvodný maďarský názov Bratislavy) vychádza z tradície bizarnosti svojho mesta, ktorú rozvíja do svojráznej poetiky, spájajúc poklesnuté žánre s kultivovanou rafinovanosťou. Nadväzuje na tradíciu prešporských kaviarenských a pouličných kapiel videnú však cez prizmu skúseností Novej hudby. Základnou charakteristikou súboru je radostné muzicírovanie a „nevyberavý“ výber repertoáru, ktorý siaha od historických diel spätých s Bratislavou cez vlastnú tvorbu až k recyklácii najprofánnejších hitov a melódií z televíznych seriálov.
Jaroslav Šťastný, 1998
Genius loci a spol.
- VENI ensemble (od 1987, Daniel Matej)
- Divadlo Stoka (Blaho Uhlár, 1991–2006) → SkRAT, A4
- Penguin Cafe Orchestra (Simon Jeffes)
- Ján „Hansi“ Albrecht a jeho dom na Kapitulskej
- Egon Bondy a Epizóda ’96
- Pressburger Zeitung 1913 a Josef Striczl
Požonizmus
Estetikou súboru je pokus o návrat k bazálnej funkcii hudby: priamy, intelektuálnou konštrukciou nesprostredkovaný zážitok z jej vnímania. Už nie hudba je v centre záujmu; hudba sa dostáva na úroveň predmetov každodenného života. Ani hudba, ani skladateľ nie sú nič výnimočné.
„Starí majstri“ bývajú tabuizovaní – ak upravíte Schuberta pre takéto zoskupenie, je to podľa klasicky vzdelaných muzikológov narúšanie aury jeho hudby. Požoň sentimentál naopak predpokladá, že takto Schuberta zaraďuje do diskurzu o súčasnom umení. S rovnakým východiskom „transplantuje“ do komornej hudby pieseň Michaela Jacksona. V danom kontexte, v úprave pre nástroje súboru a v kontexte hudby stredoeurópskeho regiónu vzniká úplne nová skladba s diametrálne odlišným posolstvom.
Pre Požoň sentimentál nie je smerodajná pôvodnosť materiálu, dôležitý je kontext. Materiálom môže byť čokoľvek: hudba starých majstrov, populárna hudba, ľudová, „ukradnutá“, prekomponovaná i hudba skomponovaná členmi súboru. Umenie je priestor, v ktorom sa niečo „zlé“, banálne, nezmyselné (napríklad gýč) môže pretaviť na niečo pozitívne, „dobré“, na niečo, čo má zmysel.
V konečnom dôsledku ide o kontakt s publikom v priestore „bez centra“ – o opustenie prístupu, ktorý stavia určitú oblasť hudby do stredu a ostatné na perifériu. Proces úprav, aranžmánov, transkripcií, variácií a recyklácií až po finálny produkt môže byť veľmi dlhý, neprehľadný a niekedy trvá i niekoľko storočí.
Meteorosenzitívny poslucháč má pri počúvaní skladieb súboru Požoň sentimentál pocity, ako keď sa od Álp k Bratislave blíži föhn: chce sa mu bezuzdne smiať, pričom prežíva až úzkostnú nostalgiu.
— Dr. Jozef Gejza Trinkerl: Požonizmus alebo na prahu nových hudobných križovatiek (booklet CD Venované Hansimu, 1998)
(Z textov Marka Piačeka a Petra Zagara pre sympózium festivalu Melos-Étos 1997.)
Otázky, ktoré odzneli pri uvádzaní skladby Desirée v Štúdiu 2 Slovenského rozhlasu 26. novembra 1996 a v booklete prvého CD.
- Je toto avantgarda?
- Nemá to štruktúru?
- Udivuje ma to?
- Sú to umelci?
- Nie je to udalosť?
- Sme tu v správnej koncertnej sieni?
- Je maximum bytia tejto hudby, keď znie?
- Obchádza tu duch zajtrajška?
- Pýtajte sa.
- Koncentruje táto hudba?
- Môže k tomu dodať niečo muzikológ?
- Nie je to inokedy?
- Je niečo dôležitejšie ako tieto otázky?
- Počujeme hudbu cez hluk myšlienok?
- Bude nás to sprevádzať po celý život?
- Nie je to komunikácia?
- Sme si istí?
- Nie je to náhodou?
- Ťahá to za jeden povraz?
- Má to atmosféru?
- Je toto začiatok?
- Nie sú to vegetariáni?
- Sme to my?
- Nie je to pôvodné?
- Zmení to môj život?
- Rozpadne sa hudba sama?
- Je toto život?
- Čo vytvára všetok ten hluk?
- Je to potrava mysle?
- Som tu?
- Pýtajte sa.
▶Je toto avantgarda? (1995)
Manifest Malomestského komorného orchestra Požoň sentimentál
Vážení priatelia, pozornosť publika sa koncom 20. storočia obracia k problematike tzv. interkulturálneho dialógu, ktorému Bratislava vždy v minulosti bola, v súčasnosti je a v budúcnosti bude priaznivo disponovaná. Svojou polohou v srdci stredoeurópskeho priestoru, v závetrí Viedne, je predurčená na to, aby vystihovala kolektívnu psychológiu rôznych národov.
Celková filozofia súboru Požoň sentimentál spočíva teda v komentovaní udalostí minulých, prítomných a budúcich s tým, že majú súvislosť – hoci aj vzdialenú – s naším mestom. Nadväzuje na pred- a medzivojnové obdobie atmosféry starej Bratislavy, dokonca až na časy, keď sme boli v jednom štátnom útvare s takými historickými mestami ako Trento, Terst, Päťkostolie, Sankt Pölten, Kutná Hora, Slavkov, Zakopané. Inšpirácia z nadväznosti na tento útvar je pre nás jedným z viacerých východísk.
V priebehu 20. storočia dochádza k priamej integrácii anglosaskej a americkej tradície s tradíciou nášho regiónu v rôznych zložkách kultúry, ako filozofia – F. A. von Hayek, Wittgenstein, Popper; hudba – Schönberg, Zawinul, Křenek; film – Schwarzenegger, Olinka Bérová a iní. Ecovo Foucaultovo kyvadlo, Luciano De Crescenzo i Manzoniho Snúbenci patria k samozrejmým zdrojom ideových východísk súboru. Za maďarskú kultúru by sme tu mohli uviesť klasika filmovej teórie Bélu Balázsa, majstra modernej klasickej hudby Bélu Bartóka, klasika moderného op-artu a kinetického umenia Victora Vasarelyho a klasika teórie stresu Hansa Bruna Selyeho.
Netreba prirodzene zdôrazňovať, ako vývoj smerovania ideológie súboru priaznivo ovplyvnila rozsiahla dynastia Straussovcov. Po takomto zásahu neprekvapuje už ani fakt, že na poetiku súboru vyžaruje sila takých osobností, ako sú Mario Adorf, Igor Stravinskij, Aurel Stodola, Sinéad O’Connor, Jean Tinguely, Jan Železný a Hugo Portisch.
Ďakujeme za pozornosť.
Prednáša Marek Piaček v relácii Metro (STV2) v roku 10. výročia súboru, 2004. Na spôsob manifestov futuristov a iných avantgárd začiatku 20. storočia. Prepis z videozáznamu.
▶Manifest MKO Požoň sentimentál
STV2 · Metro · 2004Požoň sentimentál – text, ktorý nás najlepšie vystihuje
Posluchač, který se poprvé setkává s fenoménem zvaným Požoň sentimentál, může být velmi lehce zmaten. Toto snad má být „Nová hudba“? Není to jen nezávazná studentská recese? Reakce na vzrůstající komplikovanost a vážnost? Či snad projev neo-konzervativismu mladé generace?
Německý muzikolog Alfred Einstein (bratranec známého fyzika) kdysi vtipně postřehl, že „Nová hudba“ nebývá nikdy absolutně nová, ale že znamená přenesení pozornosti na jevy dosud okrajové, které jsou náhle akcentovány jako hlavní rys. V případě PS takových „změn akcentu“ máme hned několik:
- Zdůraznění domácí, maloměstské tradice – oproti běžnému pachtění se za světovými trendy a napodobování „velkoměstského“ stylu (computery, lasery, video atd.)
- Vstřícnost k prostým posluchačům (kteří si mohou poslechnout své známé a oblíbené melodie v recyklované podobě) – oproti arogantně elitářskému přístupu „klasické Nové hudby“, která s širším publikem ani nepočítá…
- Očividná muzikantská radost ze hry, z prostého muzicírování – oproti „nadlidské“ virtuozitě či naopak „konceptuálnímu“ diletantismu (dvě polohy, do nichž se „Nová hudba“ vyhrotila).
- Akceptace „překonaných“ stylů minulých období a jejich integrace do vlastního projevu – oproti programové štítivosti každé „Nové hudby“ ke všemu starému.
Avšak nejpodstatnějším přínosem hudebníků PS – a to jejich činnost legitimuje jako skutečně novou hudbu – je jejich schopnost učit nás nově naslouchat. Na jejich koncertech se člověk jaksi mimoděk dostává do střehu, neboť neví, s čím se může setkat. Každá skladba jakoby tvořila náležitý kontrast k té, která bude následovat a tak i zcela konvenční konzertstück (jako třeba Fibichova klavírní drobnost nebo originální čtyřruční znění Brahmsových Uherských tanců) vnímáme v tomto kontextu úplně jinak. Beethovenova Osudová, zbavená ohromujícího monumentálního zvuku původní instrumentace či znělka televizního seriálu Akta X, svlečená z omamujícího syntezátorového hávu nám v podání PS najednou odkryjí svoji „skutečnou“ tónovou podobu – najednou mnohem lépe slyšíme, co se v této dávno zfetišizované hudbě vlastně děje. A tak na koncertech PS jsme – pod záminkou dobré pohody – nuceni aktivovat svoje posluchačské návyky.
Jestliže začátkem 50. let předstoupil John Cage před koncertní publikum se svým tichem, aby upozornil, že jsou tu také zvuky, přichází dnes Požoň sentimentál, aby nás upozornil, že je tu ještě hudba.
O autorovi
Jaroslav Šťastný (1952), moravský muzikológ a skladateľ (pod pseudonymom Peter Graham), dramaturg festivalu Expozice nové hudby, spoluautor dramaturgie Večerov novej hudby. Jeho Paríž v daždi (Požoň sentimentál Remix, hommage à Michael Nyman) je v našom repertoári od roku 1999. Text napísal k nášmu koncertu Nemožná misia v Brne 5. októbra 1998.
Fiktívni spolupracovníci a pseudonymy
Prof. Miloš Henig, muzikológ Malomestskej osvetovej agentúry, skladateľ Martin Hrivňanský (1942), autor Štúdie č. XVIII/c, a skladateľ Ján Gruberus (1953), autor Imitácií č. 6 pre tri hlasy, sú vymyslené postavy. Podpisovali sme nimi texty, ktoré nemali autora, a hrali ich skladby. Dr. Jozef Gejza Trinkerl, autor eseje Požonizmus v booklete Venované Hansimu, je pseudonym filozofa Jozefa Piačeka: „piaček“ je po poľsky malý pijan, a tak sme meno preložili do nemčiny – Trinker s rakúskou zdrobneninou. Ostatní citovaní sú, pokiaľ vieme, skutoční.