Prašná bašta

Prvý doložený koncert v Prašnej bašte je z 25. januára 1997 („staré aj nové melódie“). Odvtedy sa tam hrávalo pravidelne: v roku 1999 skoro každý mesiac, potom niekoľkokrát do roka, zvyčajne v nedeľu, pondelok alebo vo štvrtok o siedmej, v lete na nádvorí pod kamenným múrom, v zime v klenutej miestnosti. Majiteľ František Machaj pozdravil krst nášho prvého CD po maďarsky. V roku 2008 sme kaviarni venovali album Prašná Bašta Social Club (Azyl), za ktorý sme skoro dostali platinovú platňu, a v roku 2009 sme tam oslávili pätnásť rokov. Posledný plagát do Prašnej bašty v našom archíve je z februára 2019. Kaviareň medzičasom zanikla.

V Prašnej bašte sa realizovala tá časť požonizmu, ktorá hovorí o hudbe ako o predmete každodenného života. Marek Piaček to opísal takto: publikum na festivaloch novej hudby berie Požoň ako kontroverznú hudbu; v Prašnej bašte ľudia nepočúvajú – alebo počúvajú, ale je to pre nich hudba v pozadí, čo dáva zmysel novému kontextu požoňovskej hudby aj kultúre toho priestoru; a najlepšie publikum je v divadle. Americká etnomuzikologička Barbara Rose Lange, ktorá prišla do Prašnej bašty v júni 2007, si zapísala: hráči si otvorili hrubé šanóny s notami a na mieste rozhodovali, čo zahrajú; pochody, valčíky a tangá, každé veľmi krátke, s prekvapivými zmenami štýlu; hostia sa rozprávali po slovensky, pili víno, jedli a nikdy netlieskali. Keď sa chystala odísť, súbor prešiel na rockové úpravy.

Súčasťou večerov v Prašnej bašte boli od roku 2009 aj plagáty – vždy nový, vždy s inou nájdenou fotografiou z dvadsiatych až šesťdesiatych rokov: kúpajúce sa dievčatá, rádiá, sedliaci pri prijímači, pár v cabriolete. Nájdete ich v sekcii Plagáty.

Je príjemné hrať skladbu Vladimíra Bokesa na koncertnom pódiu a vzápätí v kaviarni, kde ľudia pijú kávu, jedia a rozprávajú sa. Je toto umenie?
— Marek Piaček (Slovenská hudba 3–4/1997)

Kaviareň pokojne dýchala a čakala. Jej priestor bol plný nedeľného podvečera, ktorý čakal, spolu s nami, na svoje naplnenie. Aj víno čakalo na svoj dúšok. … Potom ste prišli Vy a Vaša hudba. Kríženec podunajských nálad a času, v ktorom si cisárstvo a monarchia rozumeli. Hudba znejúca v starej kaviarni, tančiarni a možno aj cukrárni z prelomu storočia, rovnako sladká a voňavá. Hlboko ukrytá v šuplíkoch nábytku biedermeiera i secesie a doby art deco.
— Bohumír Bachratý: List Požoňu. PF 2000