Urban Songs

Egon Bondy (Zbyněk Fišer, 1930–2007), legenda pražského undergroundu, textár Plastic People of the Universe, sa v roku 1993 na protest proti rozdeleniu Československa presťahoval do Bratislavy. Chodil na všetky koncerty VENI, VAPORI del CUORE a Požoňu – často ako jediný zástupca staršej generácie v hľadisku – a po koncertoch sa pýtal. V jeho byte v Starom Meste a neskôr v študovni Hudobného centra sa konali „piatky o tretej u Bondyho“: počúvala sa hudba (gruzínske chorály, Philip Glass, talianske dychovky hrajúce operné árie) a diskutovalo. Viedol ich najprv Juraj Beneš, potom Daniel Matej a napokon Marek Piaček. „Bondy sa tešil, že v Bratislave našiel niečo ako Agon,“ spomína Piaček. A stále naliehal: „Pane Marek, musíme spolu niečo robiť.“

Bondyho novela Epizóda ’96 bola pre súbor zjavením („tešili sme sa, že Epizóda je náš manifest“) – celá jedna strana bookletu prvého CD Venované Hansimu je z nej. Bondy zasa vyslovil tézu, že piesňový folklór veľkých európskych miest je homogénnejší než ktorákoľvek národná ľudová tvorba, a priznal, že má vlastnú kazetu s pražskými pesničkami – ktorú však požičal maliarovi Lacovi Terenovi a tá sa nenašla. Tak navrhol, že ich nahrá znovu. Piaček počas niekoľkých večerov nahrával Bondyho, ako hrubo a s chuťou spieva hospodské a salónne melódie v češtine i nemčine, a skomponoval k nim sprievody a inštrumentálne medzihry (úpravy piesní: Piaček, Lenko, Zagar; Hřbitove, hřbitove sám Bondy).

Premiéra a cesty

Urban Songs mali premiéru 14. novembra 2000 v Divadle Stoka na festivale Nová slovenská hudba – po koncerte nasledovala Bondyho veľmi dlhá prednáška o globalizácii a antiglobalizácii. Nasledovali koncerty v Stoke a v CC Centre v Bratislave, Trenčín, Letná filmová škola v Uherskom Hradišti, HaDivadlo a festival Alternativa v Brne, Divadlo Ponec v Prahe, Olomouc, Bohemia fesztivál v Budapešti (2002), Wien Modern v Café Heumarkt (2003), Galéria Jána Koniarka v Trnave (2004) a posledné koncerty v Bratislave v roku 2005. Pri všetkých cestách prebiehali v aute dlhé rozhovory – „vplyv Bondyho bol permanentný“.

V decembri 2001 vyšlo CD Urban Songs (Hudobný fond / Atrakt Art, nahrané v Solid Studios v januári 2001, s podporou Karola Frühaufa z Badenu) – prvé profilové CD Mareka Piačeka: cyklus Kindermusikverein na témy z Bachovho Temperovaného klavíra, Suita na spôsob Požoňu („Boris drží bas, hrá rytmus, Ľubo s Markom hrajú melódiu v kvintách a Peter k tomu hrá rýchle rozložené akordy“) a Urban Songs – spolu 35 skladieb, s Malomestským komorným zborom Požoň sentimentál.

Bondy prestal vystupovať pár rokov pred smrťou (2007). Cyklus sa odvtedy nehrá s iným spevákom: len on mu vedel dať ten absurdný tón. Z Bratislavy tiež vzišla ich druhá spolupráca – opera Posledný let – dvanásť pohľadov na M. R. Š. (libreto Egon Bondy a Elena Kmeťová, premiéra 14. 12. 2001 v Stoke).

Intenzívne na mňa pôsobí ľudová hudba z celého sveta a vôbec hudba inšpirovaná etnickou hudbou: od Janáčka, Stravinského cez Messiaena až po Požoň sentimentál. To, čo robí Požoň sentimentál, je podľa mňa dôležitým vývojovým článkom. Vo svete ide už o prúd, reprezentanti ktorého si správne uvedomujú, že pojem etnickej hudby musíme rozšíriť aj na folklór veľkomiest – hudbu, ktorá vznikala od polovice 19. storočia až do polovice 20. storočia, než ju zahlušili masmediálne šlágre a diskotéky. Fascinuje ma stredoeurópska tradícia mestského folklóru, ktorá je jednotná od Baltického mora až po Jadran. … Mne sa hudba strašne páči a za mnoho vďačím aj mojim mladým bratislavským priateľom.
— Egon Bondy: Hudba, ktorú mám rád (Hudobný život 5/2001)

Z první řady hlediště alternativního bratislavského Divadla Stoka se zdvíhá drobný ušlechtilý stařec v ošoupaném zelenkavém saku z koženky, pod nímž má červený rolák. Usedá ke stolku na pódiu, vytahuje z pravé kapsy saka umělý chrup a vkládá si ho do úst. … To, co by v Praze působilo jako ryzí happening, je v Bratislavě zjevením. Publikum oceňuje morbidní humor neznámých textů umocněný Bondyho charismatem.
— Ladislav Verecký: Další tvář Egona Bondyho (Mladá fronta Dnes, 5. 12. 2000)

Im benachbarten Café Heumarkt lief das Orchester Požoň Sentimentál aus Bratislava zu Höchstform auf … Unterstützt wurde das Quartett dabei von Gastspieler Egon Bondy, einem aus Protest gegen die Auflösung der Tschechoslowakei nach Bratislava exilierten tschechischen Philosophen unbestimmten Alters, der – pittoresk eingebettet zwischen ein, zwei Krügerln Bier und dem nie versiegenden Rauch seiner Zigaretten Marke „Petra“ – den Vokalpart dieser hemdsärmeligen, modernen Arbeiterlieder übernahm. Das Publikum tobte – 1:0 für die Slowakei!
— Falter (Wien), 1/2004